Mercurius veridicus ex Slovakia

Karolovi Ježíkovi bola začiatkom roka udelená cena Mercurius veridicus ex Slovakia za celoživotné dielo v oblasti žurnalistiky in memoriam. Rozhovor Babylonu je s jeho manželkou Mirou Nábělkovou.

Rozhovor Babylonu s manželkou Karola Ježíka Mirou Nábělkovou, lingvistkou pôsobiacou na Katedre stredoeurópskych štúdií Filozofickej fakulty Univerzity Karlovy. Do Prahy prišla po jeho smrti v roku 1998.

Kto bol Karol Ježík?
Pre väčšinu ľudí, ktorí si jeho obraz a vari aj istý odkaz nesú, sa Karol Ježík spája s denníkom SME. S dramatickými okolnosťami jeho založenia niekoľko dní po vzniku Slovenskej republiky v r. 1993. S ďalšími piatimi rokmi, keď na poste šéfredaktora viedol a chránil denník ako priestor nezávislého myslenia, budovania a udržiavania obranyschopnosti spoločnosti voči nedemokratickým tendenciám mečiarovského režimu.

 

Mikuláš Glanda: Zbojníci. Slovenská národná galéria, SNG.

Šlo teda o vzdorovanie mečiarizmu…
Zápas s mečiarizmom zásadným spôsobom ovplyvnil celé spomínané obdobie, no nešlo len o to. Utváral sa charakter novej republiky vo všetkých sférach spoločenského života. Sformulovalo sa mi voľakedy dávno, že Karol tým všetkým, čo ako šéfredaktor SME robil, investoval sám seba do toho, aby sa na Slovensku dalo dýchať. Dôstojne, kultúrne žiť. V danom čase a okolnostiach, s výhľadom za obzor. Tak si ho asi pamätajú mnohí. Obraz človeka, ktorý odíde zo života spoločnosti, však s rokmi odlieta. Pred časom písala študentka žurnalistiky Lucia Čížová o Karolovi bakalársku prácu. Jeden z motívov výberu témy bol, že jej rovesníci ho nepoznajú. Aj preto si veľmi vážim, že mu Slovenský syndikát novinárov udelil teraz toho Mercuria. Znamená, že sa naňho ani s odstupom rokov nezabudlo.

 

V SME a so SME prežil posledných päť rokov svojho života. Čo bolo predtým?
Obdobiu SME predchádzala práca v Smene, slovenskom ekvivalente Mladej fronty. Karol tam prišiel v osemdesiatych rokoch ako športový novinár, od r. 1990 bol šéfredaktorom. Posledné roky Smeny možno chápať ako „predpolie“ vzniku SME a vôbec ako dôležité obdobie formovania slovenskej žurnalistiky v novom čase. Smena boli nezávislé noviny, hoci celý čas štátne. Celkový charakter novín a prístup k novinárskej práci viedol k tomu, že vládna moc sa rozhodla Karola z postu šéfredaktora odvolať. Stalo sa to v prvý pracovný deň Slovenskej republiky, 4. januára 1993. Preto potom spolu s redaktormi, ktorí Smenu s ním na protest opustili, založili SME. Ako dieťa vzdoru a dieťa potreby, tak to písal v prvom redakčnom úvodníku, „strašne by nám chýbal priestor, ktorý sme si za tri roky vybudovali“.

 

Dalo sa ale asi čakať, že udržať ten priestor nebude ani v novom denníku jednoduché.
Nebolo to v  dobovej situácii nijako ľahké, v ďalších rokoch bolo treba o existenciu novín v pravom zmysle slova bojovať. Ako s odstupom času povedal Marián Leško, komentátor SME, Karol bol krízový manažér, ktorému sa, s podporou mnohých ľudí, aj v zahraničí, denník udržať podarilo. O všetkých peripetiách napísal Alexej Fulmek, vtedy zástupca šéfredaktora, dnes riaditeľ vydavateľstva Petit Press, knihu s dosť príznačným názvom A Manual of Survival. A case of the Slovak opposition newspaper SME. Vyšla v roku 2000 v New Yorku v nakladateľstve nadácie Media Development Loan Fund. Tá príbeh denníka SME zaradila medzi desať najvýznamnejších mediálnych príbehov posledného desaťročia 20. storočia.

 

SME teda v období, keď ho viedol Karol Ježík, predstavovalo opozičné noviny.
Slovenská spoločnosť SME vnímala ako zásadne dôležité opozičné noviny. Vlastne už Smenu. Karol sa v jednom rozhovore pristavil pri tom, ako rozličné spoločenské deje človeka alebo spoločenstvo niekam umiestňujú, posúvajú, formujú. Niekedy aj napriek pôvodným predstavám. V začiatkoch novej Smeny chceli byť novinami informujúcimi a rozmýšľavými, kriticky zhodnocujúcimi prebiehajúce deje. Novinárska práca vyplývajúca z takého postoja im postupne už tam, no a prirodzene potom v SME „pridelila“ opozičný status. Je však dôležité povedať, že súčasne s tým opozičným „proti“ bolo v novinách veľmi prítomné „za“… Uvažovanie o spoločnosti, o svete, podpora toho, čo bolo treba rozvíjať, podporovať a chrániť.

 

Viesť také noviny za daných okolností, zvažovať spoločenský dosah publikovaného, pracovať s mnohými ľuďmi, to všetko, o čom hovoríme, muselo človeka ovplyvňovať. Mali ste pocit, že sa Karol Ježík ako človek na poste šéfredaktora v čomsi mení?
V princípe platí, že naše dielo, naše úlohy nás tvoria. Nielen Karol formoval SME, aj SME iste formovalo jeho. Sama som to mohla sledovať z inej strany ako jeho kolegovia či tí, s kým sa pracovne alebo popri práci stretával. Bol v mojom videní stále ten Karol, ako som ho poznala roky. Nedalo sa ale nevnímať, aj keď som nebola s ním pri „výkone jeho povinností“, aké až nároky sa naňho kladú, a kládol si ich v mnohom, ba v prvom rade sám. Ako sa pritom priebežne rozvíja to, čo v ňom bolo za predchádzajúci život pripravené, ako súbežne z jeho života ustupuje všeličo, čo doň patrilo predtým. Až časom mi ale došlo, že už nie je len vskutku profesionálnym novinárom, ako som ho, v premenách, vnímala, ale popri spoločenskej úlohe, ktorú si vzal na plecia, aj tým manažérom, ak mali noviny prežiť.

 

V čom bol ako šéfredaktor osobitý, ako to vidíte vy?
Noviny boli, vždy sú isteže kolektívne dielo, ale vidím ho tak, že on sám bol vlastne taká „kultúrna inštitúcia“. Stále ma neprestáva fascinovať záber problémov, otázok a tém, šírka spektra ľudí, s ktorými prichádzal do kontaktu a ktorých prepájal, s ktorými sám udržiaval spojenie. Podľa neho mal nezávislý denník predstavovať isté centrum, bod nezávislého myslenia, noviny bral ako intelektuálny priestor, v ktorom sa stretávajú a kryštalizujú názory. Iste mu v behu dní lepšie padlo, keď bol s blízkymi ľuďmi, ale nijako sa nevyhýbal stretnutiam a rozhovorom s názorovými oponentmi. Myslím, že to by mohol byť aj jeden z jeho odkazov. Predstava jedného sveta, v ktorom spolu žijeme, nie navzájom sa zrážajúcich nekomunikujúcich paralelných svetov. Na jednom stretnutí s vydavateľmi a šéfredaktormi novín postkomunistických krajín hovoril Karol Ježík trochu aj o živom spoločenskom presahu novín. Že redakcia síce sídli v malom domčeku, ale má krásny dvor, kde sa od mája do septembra stretávajú s čitateľmi a priaznivcami, hudobníkmi, spisovateľmi, filozofmi, politikmi. Mám pred očami ten dvor, kam doprostred zasadil mladý platan a popri múre ťahavé rastlinky. SME už dnes v tom domčeku nesídli. Martin M. Šimečka, ktorý bol v ďalších rokoch šéfredaktorom SME, niekde napísal, že Karol dokázal zlúčiť odvahu k vzdoru s rozvahou k budovaniu kolektívneho diela. No a to kolektívne dielo neboli len noviny, vnímal ho ako tú spoločnosť, v ktorej sa má dať žiť a v ktorej treba pomáhať všetkému, čo je pozitívne a má byť životaschopné. Čo je možno jednoduché v takom všeobecnom vyjadrení, iné je už rozpoznávanie ciest, kde a ako to robiť. Karol bral na seba riziko hľadania, ale mal sa pritom v sebe o čo oprieť.

 

O čo?
Ak by som to mala formulovať tak v bodoch, boli by to asi šírka rozhľadu, kultúrna zakotvenosť a vedomie kultúrnej kontinuity, čosi, čo by som nazvala bytostným vkusom, sociálne cítenie, úcta k akejkoľvek poctivej práci, priamosť a odvaha, zmysel pre rozmanitosť, originálne videnie v nečierno-bielom pohľade. Veľkorysosť. Osobná hrdosť, ktorá, spolu so športovým duchom, nedovoľovala podliezať.

 

Keď v decembri 1998 zomrel, bolo to tesne po voľbách, ktoré odstavili Vladimíra Mečiara od vlády, a tesne po 45. narodeninách Karola Ježíka, prinieslo SME vyjadrenia mnohých ľudí, ktorých jeho smrť zaskočila. Tam sa zrejme aj prejavilo to všetko, o čom hovoríte.
On sa v práci, na svojej ceste spálil. A slová na rozlúčku dávali šancu veriť, že to nebolo nadarmo. Písali naozaj najrozličnejší ľudia. Hádam všetci vtedajší aktuálni predstavitelia politického života, prezident, predseda vlády, ministri. Ani neviem, prečo som začala politikmi. Predstavitelia zahraničných ambasád, kolegovia novinári z verejnoprávnych aj súkromných médií, „redaktori svojmu šéfredaktorovi“, športovci, s ktorými bol blízko, keď bol športovým novinárom a aj potom, spisovatelia, režiséri, herci, hudobníci, výtvarníci, lekári, predstavitelia armády, vysokých škôl, rektorskej konferencie, veľkých aj malých podnikov. Čitatelia. Tam vtedy, z toho by sa dala vylúpnuť odpoveď na otázku, kým bol pre ostatných. No a pre mňa bol aj to, čo pre iných, ale aj človek, s ktorým som prežila skoro tridsať rokov, otec našej dcéry, partner v najrozličnejších významoch slova. Nie ľahký, krásny. Je to dar, žiť s človekom, ktorého si možno vážiť ako ja jeho.

 

Kde ste sa vy dvaja stretli?
Keď som ho prvý raz videla, chodila som asi do ôsmej triedy. Bolo to v Trnave, niekedy na konci šesťdesiatych rokov. To ešte existovali v našich mestách korzá, kde sa mladí ľudia stretávali. Niekde tam som prvý raz videla chlapca, ktorý pôsobil inak ako iní. O čosi neskôr ma s ním potom zoznámil brat. Bol to už vtedy ten Karol Ježík, neobyčajný, inšpiratívny, hľadajúci.

 

karol_jezik_s_dcerou_juliou.jpg

 Karol Ježík s dcérou Júliou.

 

 

Spomínali ste niekde, že keď ste boli na gymnáziu, na tajnom výlete do Bratislavy vás zobral do Univerzitnej knižnice a strčil do rúk Štúrove Národnie noviny. A že ste spolu veľa času trávili v knižniciach. Zdá sa, že bol skôr humanitného zamerania. Ako sa teda stalo, že začal študovať na vysokej škole ekonómiu?
To bolo také pekné, ako ma vtedy zapísal do univerzitky, aj s tými štúrovskými novinami. Myslela som na to potom, v časovom oblúku, keď som zaňho preberala štátne vyznamenanie in memoriam, Rad Ľudovíta Štúra. Mám z nášho výletu aj fotografie, sme na nich celkom nakrátko ostrihaní. Tiež už je niekde v hlbinách minulosti, ako vysokoškoláci popri štúdiu čiastočne absolvovali vojenčinu. Obralo ho to, ako iných vlasáčov toho času, o jeho kučery, no a ja som sa zo solidarity ostrihala sama. Vtedy už študoval v Bratislave žurnalistiku. A že začal ekonómiu, to je tiež také symptomatické. Chcel sa po maturite hlásiť na žurnalistiku, ale triedna ho odrádzala. Že mu jeho nátura ako novinárovi privodí problémy. Neviem, prečo vlastne poslúchol. Ekonómia ho nepripútala. Ale zarátala sa isto do jeho „škôl života“, ktoré sa neskôr zúročili, aj s časom, čo vtedy strávil v Prahe. Podobne ako ďalší čas v trnavskej tlačiarni, kým ho neprijali na to, čo študovať chcel. Ale medzičasom stále robil aj športového dopisovateľa, to bola jedna z vecí, čo mal po otcovi. Pamätám sa, ako po zápasoch, trnavských futbalových najmä, diktoval aktuálne správy do telefónu. Niekedy aj do českých novín po česky.

 

Potom bol teda športovým novinárom, najskôr v tlačovej kancelárii, potom v Smene. V novembri 1989, počas revolučných dní, písal reportáže z Prahy. Ako sa to stalo? To predsa nebolo až tak o športe.
Ak sa dobre pamätám, Karol mal pocit, že treba, aby Smena informovala „z prvej ruky“. Nebolo to hneď skraja. 20. novembra mal ešte v Smene článok o hádzanej, 21. už reportáž z Václavského námestia. Do Prahy šli s kolegyňou Gabou Belanovou. Sprostredkúvali obraz pražských udalostí tých dní, z rozličných priestorov a podujatí. Písali o študentskom zhromaždení na FF UK, kam ich odkázali z celoškolského výboru SZM UK s tým, že „filozofi sú najrevolučnejší“, z prvého zasadnutia štrajkového výboru študentov v Disku, kam prišiel koordinovať postup napríklad aj Václav Havel, opakovane z Václaváku. To, že prišiel do Prahy, ako sám potom písal, „s tou hlavou, ktorú mal predtým“ a vrátil sa predsa už iný, ovplyvnilo iste jeho ďalšiu novinársku dráhu.

 

Spoločenské zmeny sa museli odraziť aj na ďalšom smerovaní Smeny. A dotklo sa to veľmi rýchlo aj Karola Ježíka. Ešte v roku 1989 sa stal zástupcom šéfredaktora a v ďalšom roku šéfredaktorom Smeny. Ako prebehla zmena športového redaktora na širšie spoločensky orientovaného žurnalistu?
Karol už ako športový novinár, ešte pred zmenami, publikoval články aj na „nešportové“ témy. Z tých iných napríklad veľký text o skupine Elán, do ktorého sa premietlo aj jeho vysokoškolské kamarátstvo s Jožom Rážom a odkiaľ sa do ďalšieho času odvíjal vzťah s Borisom Filanom. Filan potom po rokoch do jednej zo svojich kníh vložil venovanie „Karolovi Ježíkovi, ktorý bojoval podľa pravidiel s tými, ktorí žiadne pravidlá neuznávajú“. Písal úvahy na kultúrno-spoločenské témy, nosil ten presah ponad šport v sebe. Keď sa potom vzdal vedenia novín dovtedajší šéfredaktor Ľubomír Chorvatovič, zvolili si v redakcii jeho. Dnes sa nám môže zdať aj zvláštne, že sa stal šéfredaktorom na základe voľby kolegov. Vedeli zrejme, čo od neho môžu čakať. Mal vtedy 36 rokov.

 

Keď už sme pri muzikantoch, v jednom z rozhovorov Fedor Frešo, basgitarista skupiny Collegium Musicum, povedal, že Karol Ježík bol čosi ako patrón Mariána Vargu. Ako to medzi nimi bolo?
Neviem presne, kde sa bližšie zoznámili, myslím, že to bolo neskôr a súviselo s nejakým hudobným projektom a podporou SME. Mne to bolo veľmi krásne, predsa bol Marián Varga kultová postava našej mladosti – a naraz bol blízko. Myslím, že pre obidvoch bolo veľa, že vedeli, že aj pre seba sú na svete.

 

Zhruba tri roky trvalo obdobie šéfredaktorovania Karola Ježíka v Smene, než opäť nastalo obdobie zmien, respektíve nútených odchodov. Čo sa tam vlastne v roku 1993 dialo? Kto bol odvolaný a za akých okolností? Alexej Fulmek napísal, že päťdesiat novinárov odišlo zo Smeny na protest proti zásahu do slobody tlače.
Vtedy vládna administratíva odvolala riaditeľa a šéfredaktora novín. Už som vravela, že Smena boli nesprivativizované, štátne noviny. Bolo zrejmé, že zásah je dôsledkom rozporov a konfliktov, do ktorých sa Smena dostala s Vladimírom Mečiarom a smerovaním vlády. Nech už by sa situácia v Smene ďalej vyvíjala akokoľvek, odvolanie šéfredaktora znamenalo útok na dovtedajší charakter žurnalistickej práce v novinách. Ako písal Karol, moc vtrhla do redakcie buldozérom. Oni to nijako nemohli prijať a rozhodli sa odísť. Tých päťdesiat novinárov bolo asi deväťdesiat percent redakcie.

 

Táto skupina odišla z redakcie už s vedomím, že založia nový denník, alebo to ešte nevedeli?
Chceli založiť nový denník, hoci nebolo jasné, ako a kedy sa to podarí. Neboli celkom nepripravení, tak koncepčne uvažovali aj oni už skôr, podobne ako v českých denníkoch, o možnostiach privativizácie. Chceli všetko legálne podloženou cestou. Keď však v roku 1992 vyhral voľby Vladimír Mečiar, toto smerovanie zrušil. Hoci sa predchádzajúce úvahy redakcie týkali budúcnosti Smeny a nie nových novín, boli iste v niečom využiteľné aj v situácii, v ktorej sa ocitli. Teraz teda odchádzali s plánom založiť nový denník. Vyšiel o desať dní. V tom prvom úvodníku 15. januára 1993 Karol písal: „Vyšli sme a považujeme to za malý zázrak. Po chaose počas niekoľkých dní a nocí sa narodili noviny, ktoré nie sú dieťaťom chladného podnikateľského rozumu, ale našej vnútornej potreby.“ V názve nových novín sa spočiatku skrývala stratená Smena. Volali sa Sme na piatok, to bolo prvé číslo, Sme na pondelok a tak. Neskôr už len SME. Vtedy sa veľmi uvedomovalo posolstvo v názve. Neprestali sme byť, SME. Noviny aj tí, ktorým sú určené.

 

Ako toto všetko, odvolanie z postu šéfredaktora a „vákuum“ pred prvým výtlačkom nového denníka SME prežíval Karol Ježík?
Veľmi som ho v tých dňoch nevidela. A to vákuum, ono vlastne nebolo. Ešte vydali niekoľko čísel Smeny, 7. januára s veľkým odkazom spisovateľa Dušana Mitanu na prvej strane Nebojte sa hlupákov, som s vami! Ďalší deň uverejnili protestné a podporné reakcie mnohých ľudí a redakcia sa s čitateľmi lúčila slovami „Ozveme sa v iných novinách. Hľadajme sa. Nemôžeme sa nenájsť!“. Veľmi z toho cítiť pátos dramatickej situácie. A potom, čo je podľa mňa tiež nebežne krásna vec, od 11. januára tri dni hosťovali na stránkach „konkurenčného“ Nového času. V tých dňoch teda stále pripravovali torzo novín v akejsi kombinovanej udržiavaco-štartovacej podobe a súbežne, bez potrebného vybavenia, chystali nový denník. Keď sa pozrieme na prvé číslo, vidno, v akom strese vznikalo. S chybami, s nezarovnanými okrajmi stĺpcov. Je až dojímavé, krásne, aké je. Keď vyšlo, boli na pokraji síl. Slovenská televízia nakrútila vtedy dokument. Pamätám si z neho najmä dva zábery. Jeden, ako predpoludním sedí Karol v prenajatej miestnosti Presscentra na redakčnej porade a v kvalitatívne úplne novej situácii aktivizujúco hovorí svojim „spolubojovníkom“: „Tak, a teraz prestáva hra na noviny…“. A druhý, ako v noci, pri rotačke, s čerstvými novinami v rukách, na otázku redaktora, či sa prvé vydanie novín podarilo, Karol odpovedá: „Nepodarilo sa, dúfam, že zajtra to bude lepšie.“ A keď ten odkazuje na radosť prítomných redaktorov, Karol vraví: „Radosť nie je najlepšie kritérium.“ Ale vidno pritom, aký je šťastný. No a „zajtra“ už boli o krok ďalej. Keď potom s odstupom času pozeral na začiatky, bral ich pri všetkej vypätosti ako najkrajšie obdobie svojho novinárskeho života. Nebol napokon sám, podobne o nich na rozličných miestach hovoril aj jeden z prvých komentátorov SME Robo Kotian. A s pohľadom do budúcnosti Karol písal: „Radi by sme pomohli mnohým, pretože mnohí pomohli nám.“

 

V súvislosti s Mečiarovou vládou, ktorá bola vtedy pri moci, sa hovorí o rôznych a rôzne obmedzujúcich praktikách. O vás som čítal, že ste boli odpočúvaní. Je to tak? Pocítili ste doma, skrz prácu Karola Ježíka aj iné tlaky?
Bála som oňho. Napokon, bol to čas, do ktorého patria udalosti ako „samoúnos“ syna prezidenta Kováča a smrť Róberta Remiáša, ktorým sa SME venovalo a v súvislosti s ktorými boli naň a jeho redaktorov podané žaloby. Boli to hrozné veci, šírili v spoločnosti atmosféru neistoty a strachu. Ja by som v tom čase do telefónu nebola povedala, kedy kam Karol ide. Ani napríklad že naša Júlia vtedy a vtedy niekam cestuje vlakom. Môže to vyznievať jemne paranoidne, ale tak som to prežívala. S odstupom rokov sa potvrdilo, že novinári v tom čase odpočúvaní boli. Počítali sme s tým, mysleli na to, prispôsobovali rozhovory, doma, ale aj v aute, na chate. Bolo to zvláštne, no dalo sa s tým existovať, s vedomím, že ide o vec. Vnímala som vtedy ako paradox, že to, čo sme mali v predstave ako čosi strašné z čias komunistického režimu, sme zažívali v novej spoločnosti. Aj s pocitom existenciálneho ohrozenia. Ale práve aj tu bola jedna z úloh, ktorú mali noviny v spoločnosti zohrávať. Učiť nebáť sa a vzdorovať.

 

Tých päť rokov do roku 1998 bolo teda veľmi hektických…
Bolo. Aj absolútne vyčerpávajúcich, aj krásnych. S prekonávaním nástrah, keď zvládanie kríz, napríklad keď štátna tlačiareň z chvíle na chvíľu odmietla ďalej SME tlačiť, muselo viesť k infarktovým situáciám – a na druhej strane, po dramatickom medzičase ku kvalitatívne novému stavu s vlastnou tlačiarňou. Roky vyplnené starosťami o chod novín aj o ich obsah, pochybnosťami pochybujúceho aj zodpovednosťami zodpovedného človeka. Myslím, že by ich nemenil, aj keby bol vedel, kam to s ním osobne speje. Alebo tak – myslím, že by nevedel, nemohol inak.  Bol však permanentne strašne unavený. Usilovali sme sa chodiť aspoň po sobotách, v deň redakčného pokoja, do prírody. Aj posledný rok bol plný všeličoho, šťastia aj nešťastia. Radosti a hrdosti pri piatom výročí existencie SME, novinovej každodennosti, predvolebných zápasov, tisícročnej vody, ktorá v júli zasiahla východné Slovensko, najmä obec Jarovnice, kde zomreli desiatky ľudí, zväčša rómskych detí. Karol to veľmi prežíval. Potom leto, oddych pri mori na ostrove Thassos, svadba našej Júlie. Jeseň s autohaváriou pri ceste z predvolebného podujatia. Vyhraté voľby. Pri úvahách o budúcnosti a o budúcej podobe novín vtedy písal: „Denník SME sa nezmení, kritický pohľad aj s rizikom chýb a omylov si zachová ku každej vláde a je jej vecou, ako vyznie v novinách.“ Zaujímať postoj k tej, čo prišla po voľbách, k tomu, čo bolo a je ďalej, už mu nebolo dopriate.

 

Kde ste boli večer 7. decembra 1998?
Nuž. To mala byť, a do času aj bola, jedna zo sviatočných, pokojných chvíľ, ktoré Karol tak potreboval. Boli sme na koncerte Prúdov, spojenom s oslavou päťdesiatky Paľa Hammela. Sedeli sme na balkóne a počúvali piesne, ktoré nás sprevádzali životom, počúvali aj sledovali sme Mariána Vargu, ako hrá dolu pod nami. Karol bol šťastný.

 

Viete, čo sa vlastne stalo Karolovi Ježíkovi tam na oslavách Pavla Hammela v Zrkadlovom háji?
To sa už nikdy celkom nedozvieme. Po koncerte sme spolu s ostatnými pozvanými strávili chvíľu v spoločnosti, zablahoželali oslávencovi, porozprávali sa s priateľmi a chystali sme sa domov. Ešte predtým však zašiel na toaletu. Našli ho tam na zemi.

 

karol_jezik_mira_nabelkova_dalibor_hladik_veduci_kulturnej_rubriky_sme_a_pavol_hammel_v_zrkadlovom_haji_na_mieste_osudnej_nehody.jpg

Karol Ježík, Mira Nábělková, Dalibor Hladík, vedúci kultúrnej rubriky SME, a Pavol Hammel v Zrkadlovom háji, na mieste osudnej nehody.

 

V nemocnici, kam ho odviezla sanitka, ho vyšetrili a prepustili domov. V správach o jeho smrti a v reakciách ľudí sa potom kládlo za vinu lekárom, že podcenili situáciu, neurobili potrebné vyšetrenia a nenechali si ho na pozorovanie. Čo sa prosím dialo u vás doma a ďalej?
Domov Karol prišiel po vlastných nohách. Bolo mu zle, po čase upadol do bezvedomia. Volala som záchranku. Pamätám si veľmi ten telefonát, ako chceli vedieť najmä, v ktorej poisťovni je poistený. Poslali záchranku bez lekára. Odviezli ho na CT, potom na operáciu, ale podľa lekárov bolo od začiatku zrejmé, že sa pomôcť nedá. Krvácanie do mozgu, ktoré si ho odnieslo do nebytia. Bol ešte týždeň, keď ho držali prístroje, keď som pri ňom sedávala v nemocnici, keď ľudia chceli veriť, že to ešte bude inak. Ale nebolo. Zo záverov vyšetrovacej komisie potom vyplynulo, že lekári pri prvom príjme v nemocnici urobili chybu, no vnútorné zranenie z pádu v Zrkadlovom háji bolo už také, že sa ho zachrániť nedalo.

 

V ďakovnej reči pri preberaní novinárskeho ocenenia Mercurius veridicus ex Slovakia ste okrem iného povedali, že mu jeho novinárske osobné nasadenie bolo vlastné ale aj osudné.  Mysleli ste tým to, čo ste už tu v rozhovore spomenuli, že sa spálil? Alebo čosi iné.
To. Začas bolo otvorené, a mnohí ľudia si aj mysleli, že sa mu niekto mohol chcieť za jeho život pomstiť. Policajné vyšetrovanie potom vylúčilo, že by bol zranenie spôsobil niekto iný. Žil tak, že si nedával šancu stať sa starým mužom. Dosť o tom hovorí, čo mi povedal lekár v nemocnici na Kramároch. Keď mu hlásili, že privezú mladého ešte muža v beznádejnom stave po úraze hlavy, pomyslel aj na to, že by jeho srdce mohlo ďalej slúžiť niekomu inému. Zistili ale potom, čo sme my nevedeli, že Karolovo srdce bolo poznačené viacerými príhodami. V ten deň jeho organizmus nezvládol dlhodobé vyčerpanie, permanentnú záťaž a zakolísal. Ak by sa to nebolo stalo vtedy, je pravdepodobné, že by bola prišla iná chvíľa. Nebol mu ľahostajný svet, vybral si takú cestu.

 

Iste si mnohí ľudia neraz kladú otázku, čo by robil Karol Ježík dnes, keby tu bol…
Ako človek aj ako novinár by musel vnímať, ako sa svet za tie roky výrazne zmenil, či ako sa zreteľnejšie ukázali viaceré stránky toho, kam sa posúval už v jeho čase. V predstave, čo by dnes robil, možno nám len vychádzať z toho, aký bol v celom svojom novinárskom aj nenovinárskom živote. Taký jasný ťah na fair play, viera v život a možnosti jeho kultivovania, starosť aj starostlivosť o hodnoty, ktoré nemajú byť potláčané. O kultúru a kultúrnosť, o dôstojnosť každého človeka, o prírodu, o spoločenstvo ľudí, ktorí to majú mať na pamäti. Spájal pohľad na celok, otázky a problémy celku sveta, aktuálne aj vývinové, s pozornosťou ku konkrétnym ľuďom, k tým, ktorí pozornosť, obranu aj pomoc potrebujú. Karol nebol mainstreamový a nebol trochár. Stál by dnes, ako aj iní, zoči-voči výzvam nášho času a isto by neuhýbal.

 

Ján Chovanec

 

Babylon 3–4/XX, 20. června 2011