Normalizačné reminiscencie
Po dlhšom premýšľaní som sa rozhodol ponúknuť svoju nedávnu skúsenosť mediálnemu priestoru. Nakoľko má príbeh silné reminiscencie doby (ne)dávno minulej, som vďačný historikovi Petrovi Placákovi za jeho zverejnenie.
Vyštudoval som históriu na Trnavskej univerzite v Trnave a Karlovej univerzite v Prahe. Doktorandské štúdium som absolvoval na FF UMB v Banskej Bystrici. Rozšírená dizertačná práca o partizánskom odboji v kraji pod Javorinou mi vyšla v dvoch vydaniach – v roku 2017 a rozšírené v roku 2022.
Po doktorandskom štúdiu som sa zamestnal v Múzeu Slovenských národných rád (MSNR) v Myjave. Múzeum zároveň spravuje aj Múzeum Milana Rastislava Štefánika (MRŠ) v Košariskách. Práca na pozícii kurátor ma napĺňala, okrem bežnej agendy zahŕňajúcej správu zbierkového fondu to bola predovšetkým možnosť aktívne sa zúčastňovať na konferenciách, ktoré každoročne poriada Múzeum SNP a publikačných aktivitách prispievajúcich k poznaniu slovenskej histórie 20. storočia. Na konte mám dve monografie o podjavorinskom partizánskom odboji a viac ako dve desiatky štúdií a popularizačných článkov o rezistencii na moravsko-slovenskom pohraničí.
V MSNR som pracoval viac ako šesť rokov. Môžem povedať, že počas toho obdobia som zažil veľa pekných chvíľ a keď som sprevádzal študentov a návštevníkov v rodnom dome MRŠ, resp. expozíciou, ktorá opisuje neľahký priebeh dobrovoľníckych výprav v meruôsmych rokoch a vývoj slovenského parlamentarizmu, bol som spokojný s dobre odvedenou prácou. Som autorom niekoľkých výstav, ktoré mali úspech aj za bránami nášho múzea.
Bohužiaľ s týmto a ďalšími mojimi aktivitami, ktoré posúvali múzeum ďalej, sa od určitého času nestotožňovala riaditeľka múzea Mgr. Alena Petráková. Vznikali viaceré nedorozumenia, ktoré vyplývali z rôznych pohľadov na činnosť, aktivity a poslanie múzea. Tie sa postupne stupňovali. Najväčšie problémy sa začali nabaľovať v priebehu minulého roka. Pani riaditeľka začala systematicky veľmi neprofesionálnym spôsobom znevažovať moju prácu. Okrem bežnej pracovnej agendy týkajúcej sa spravovania zbierkových predmetov som sa sústredil aj na propagáciu múzea pravidelnou účasťou na medzinárodných vedeckých konferenciách a v mediálnom priestore (televízia, rozhlas). Za veľmi dôležitú som pokladal aj osvetu mimo brán múzea – o partizánskom odboji v meste a regióne som prednášal aj stredných školách a každá akcia tohto charakteru predstavovala reklamu pre našu múzejnú inštitúciu.
Rriaditeľka tento výchovný aspekt a rozmer nikdy nebrala na vedomie a neuvedomovala si, že práve takouto formou môžeme inšpirovať mladých ľudí o záujem regionálnej histórie a návštevy múzeí. Po príchode do práce z týchto podujatí som sa často stretával s nepochopením. Prejavovalo sa v podobe bazírovania na dodržiavaní presného časového harmonogramu, čo v prípade besied a edukácie nie je možné vždy dodržať. Tieto maniere postupom času nabrali charakter otvorenej šikany. Vadilo mi, že riaditeľka aktivitu stavala do takej pozície, akoby som ju vykonával na vlastnú päsť a v rámci svojho súkromného času. Nikdy nevzala na vedomie ten rozmer, že aj takýmto spôsobom dostávame múzeum bližšie k mladým ľuďom a vlastne pomáhame šíriť národnú identitu, pretože každá takáto návšteva je spojená s pozvánkou mladej generácie k nám do múzea.
Ďalším veľkým problémom bola schopnosť riaditeľky porozumieť a vôbec oceniť prínos mojej účasti na medzinárodných vedeckých konferenciách. A to napriek tomu, že z nich otvorene profitovalo múzeum. Na konferenciách, ktoré poriada Múzeum SNP o druhej svetovej vojne, sa zúčastňujem každoročne. Odborné výstupy z tejto činnosti sa pravidelne zahŕňajú do publikačných aktivít inštitúcie. Pani riaditeľka však na pracovných poradách opakovane prízvukovala, že sa venujem „iba“ písaniu, pričom stojí iná práca. Odhliadnuc od toho, že tvorba vedeckej štúdie, ktorá vychádza v recenzovaných monografiách, je časovo ďaleko náročnejšia ako katalogizácia zbierkových predmetov v elektronickom systéme, pani riaditeľka nikdy nedokázala tento rozdiel postrehnúť, tobôž vziať do úvahy. Vyplýva z toho smutný fakt pripomínajúci obdobie pred rokom 1989. Vedúci pracovník nevie oceniť odbornosť vlastného zamestnanca a je mu skôr príťažou.
Počas môjho pôsobenia v múzeu som postupne nadobúdal presvedčenie, že pani riaditeľke chýba odbornosť a manažérske zručnosti. Uvediem jeden príklad z mnohých. Múzeum poriadalo pravidelné edukačné prednášky s historikmi, ktoré som sám navrhol a vymyslel. Navštívili nás viacerí odborníci – za všetkých môžem spomenúť autora monografie o Gustávovi Husákovi Michala Macháčka. Jednou z posledných bola akcia venovaná slovenskému historikovi a rodákovi z Myjavy Branislavovi Varsikovi. Na prednášku som plánoval pozvať PhDr. Milana Ducháčka, PhD. z katedry histórie Technickej univerzity v Liberci. Keďže v určený termín sa nemohol zúčastniť z dôvodu vyťaženosti počas skúškového obdobia, navrhol som presun termínu, čo pani riaditeľka odmietla s konštatovaním, že nesplním naplánovaný termín akcie. Ukázalo sa, že jej vôbec nejde o kvalitu podujatia, ale len o „odškrtnutie“ pripravovanej akcie. Ako argument uviedla, že podujatie bolo naplánované dlhé obdobie vopred a nebudeme jeho termín meniť. Návštevníci tak prišli o pridanú hodnotu v podobe zaujímavého hosťa napriek tomu, že o prednášku akademika z Českej republiky by bol veľký záujem.
Čerešničkou na torte sa stala kauza, vďaka ktorej som dostal výpoveď. 23. októbra 2023 mi bolo doručené písomné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny, ku ktorému malo prísť 19. júla 2023 a 12. augusta 2023. Upozornenie malo dva rozmery. Týkalo sa údajného porušenia pracovnej disciplíny za to, že som počas práceneschopnosti natáčal dokument o odboji Klenoty příhraničí – Příběhy odvahy a zrady pre Českú televíziu a RTVS. Odhliadnuc od toho, že k hlavným činnostiam múzea patrí aj propagácia regionálnej histórie podjavorinsko-podbradlianskeho regiónu ako to vyplýva zo stanov a poslania múzea, podarilo sa mi preukázať, že natáčanie sa počas „PN-ky“ neuskutočnilo. Už len fakt, že vytýkací list vám príde po takej dlhej dobe zvádza k tomu, že vedúci pracovník vás chce opäť šikanovať a robiť problémy.
Celý incident (nielen ja) vnímam ako veľmi nešťastný a trápny, keďže si riaditeľka vôbec neoverila základné údaje. Neštandardný je tiež fakt, že sa predmetnú záležitosť rozhodla riešiť až po uplynutí troch mesiacov od údajného porušenia pracovnej disciplíny. Preto som sa obrátil na právnika. Vec sa dostala až pred sociálnu poisťovňu, ktorá potvrdila, že liečebný režim som neporušil a uviedla, že tieto kroky vedie zamestnávateľ s cieľom uškodiť zamestnancovi. Dokazovaním sa podarilo vec vyriešiť a zamestnávateľ napokon Upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny zrušil. Očakával by som, že sa riaditeľka minimálne ospravedlní za hrubý manažérsky prešľap a zo strany vedenia SNM budú vyvodené dôsledky. Vyplýva z toho aj ďalší smutný fakt, ktorý veľa vypovedá o riadiacom pracovníkovi – dostal som upozornenie za to, že som vlastne opäť propagoval činnosť múzea a v konečnom dôsledku aj poslanie našej inštitúcie.
Som presvedčený, že na základe tejto kauzy som bol 30. 4. 2024 prepustený z práce. Oficiálna verzia je z dôvodu zmeny organizačnej štruktúry a „nadbytočnosti“. Dôvodom malo byť údajné zabezpečenie „efektivity práce.“ Dodávam, že v múzeu, ktoré je kolískou slovenského parlamentarizmu, v súčasnosti nepracuje žiadny vyštudovaný historik ani muzeológ. Stojí za zmienku, že problém sa netýka len mojej osoby, ale všetkých, ktorí prejavili iný názor ako pani riaditeľka. V priebehu troch mesiacov MSNR opustili traja ľudia, ja som dostal výpoveď, jednej kolegyni nebola predĺžená pracovná zmluva a druhá kolegyňa dala výpoveď sama vzhľadom na zhoršujúce sa vzťahy na pracovisku podporované riaditeľkou. Traja z ôsmych zamestnancov v priebehu troch mesiacov – to už nepovažujem za náhodu.
Môj problém tým neskončil. Po prepustení som reagoval na ponuku voľnej pracovnej pozície „samostatný výskumný pracovník – kustód“ vo Vojenskom historickom múzeu v Piešťanoch, ktoré spadá pod Vojenský historický ústav. Zúčastnil som sa na pohovore, kde mi oznámili, že spĺňam všetky požiadavky a mám si vybaviť potrebné administratívne náležitosti. Požadované doklady som doložil, no na moje veľké prekvapenie som po troch týždňoch dostal mail od referentky, že „pani vedúca mi vrátila Vaše doklady s tým, že Vám to mám vrátiť, že nenastupujete.“ Po skúsenostiach som dnes presvedčený, že dôvodom náhlej zmeny v názore na moje prijatie bola „intervencia“ riaditeľky múza MSNR, tieto indície som dostal priamo od zamestnancov VHM Piešťany. Moje sklamanie je obrovské. Riaditeľka dosiahla čo chcela, z práce som bol prepustený. Nečakal by som, že bude škodiť aj naďalej. Pripadám si ako v hlbokom socializme v roku 1976. Ešte mi bolo povedané, aby som to ďalej neriešil, pretože bývalý zamestnávateľ ma vraj ako problémového zamestnanca neodporučil. Dodávam, že oficiálne hodnotenie od zamestnávateľa nič také neobsahuje.
Veľmi znepokojivé je tiež poznanie, že riaditeľka, ktorá mala niesť následky po prešľape a prehratom právnom spore, takýmto spôsobom ubližuje naďalej, napriek tomu, že o všetkom je podrobne informované Generálne riaditeľstvo SNM, ktoré si počas celej kauzy nepotrebovalo overiť príčinu sporu s riaditeľkou MSNR. Týmto spôsobom sa mi pomaly zatvárajú dvere a možnosť pôsobiť v múzejných a vedeckých inštitúciách na Slovensku. Teraz úplne chápem, prečo mnohí šikovní mladí ľudia zo Slovenska odchádzajú za prácou do zahraničia. Priestor dostáva podpriemernosť, neodbornosť a manipulatívnosť z pozície sily.
Oficiálnu sťažnosť na konanie riaditeľky som poslal aj ministerke kultúry Martine Šimkovičovej. Ministerstvo ju posunulo Generálnemu riaditeľstvu SNM, takže o jej spravodlivom posúdení nemám žiadne ilúzie.
Mgr. Juraj Krištofík, PhD.
