Keď Tiso prehovoril k národu 14. marca 1939 zdôraznil: „Náš štát sa nezrodil z nenávisti, ale z veľkej lásky k svojeti a odhodlanej vôle pracovať a obetovať za svoj ideál. Nech nás vedie všetkých  predovšetkým táto myšlienka.“ Hlavným problémom nového štátu podľa neho boli Česi, a Židia. „Zbytočných Čechov“, poznamenal, pošlú do Prahy a vláda čoskoro prikročí k riešeniu židovskej otázky.

Od Tisovho prvého rozhlasového prejavu až po celkovú propagandu režim opakovane zdôrazňoval „kresťanské spôsoby“ nastolenia tohto poriadku. Režim zdôrazňoval, že život v krajine „musí mať výlučne charakter len národný a kresťanský“. Náboženský jazyk prenikol do všetkých oblastí verejného života. Odkazy na kresťanskosť slovenského štátu neboli len povrchným ospravedlnením zverstiev režimu, ale aktívne vytvárali podmienky, ktoré tieto činy umožňovali a legitimizovali.

V kresťanstve hrá dôležitú úlohu láska. Biblické prikázanie milovať sa navzájom tak, ako Boh miluje všetkých hriešnikov, zdôrazňuje lásku smerom k širšiemu spoločenstvu. Vojnový štát však tento ideál nahradil sebaláskou – láskou zameranou výlučne na vlastný národ a jeho nadradenosť. Biblia pritom hovorí jasne: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou dušou, celou mysľou a celou silou“ a „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Iného, väčšieho prikázania, ako sú tieto, niet“.

Láska a šovinismus

Ak Boh stvoril lásku ako cit k blížnemu, Tiso ju premenil na nástroj vlastnej glorifikácie a národného šovinizmu. Vo svojom inauguračnom prejave zdôrazňoval „kresťanskú tradíciu“ slovenského ľudu. Táto kresťanská tradícia „nášho národa“ určovala náš národný život k bratskému spolunažívaniu so všetkými národmi svojho územia. Tisove slová zo 14. marca jasne naznačili smerovanie politiky režimu voči tým, ktorých označil za „zbytočných“. Najprv boli dehumanizovaní ako neproduktívny a menejcenní, následne mali byť nútení pracovať pre štát pod zámienkou zveľaďovania krajiny a nakoniec, keď ich už režim nepovažoval za potrebných, boli odstránení – všetko s odvolaním sa na kresťanskú lásku k celku.

Pokiaľ ide o prepojenie fašizmu a náboženstva, na Slovensku sa vedie dôležitá diskusia aj o tzv. Hnedých kňazoch, medzi ktorých patril Karol Korper, Viliam Reis, Ladislav Hanus a Vladimír Rolko. Títo kňazi sa aktívne zaujímali o spoločenské, ekonomické otázky vrátane židovskej a vytvárali intelektuálny rámec, ktorý neskôr ovplyvnil Jozefa Tisa. Keď tlač zverejnila Tisov prejav k národu, redaktori mu dali nadpis: „Duch Boží nech sa vznáša nad naším štátom.“

Korene ľudáckého hnutia možno nájsť v Katolíckej ľudovej strane, ktorá vznikla v Uhorsku v 90. rokoch 19. storočia. Strana sa profilovala ako opozícia voči snahám oslabiť katolicizmus ako politickú silu. Uhorská vláda sa snažila upevniť kontrolu nad súkromným životom obyvateľov. Prijala niekoľko zákonov, ktoré v praxi znamenali odluku štátu od cirkvi. Štát napr. prevzal vedenie matrík, ktoré zaznamenávali narodenia, úmrtia a sobáše a zaviedol civilný sobáš.

Obmedzovanie moci cirkví bolo súčasťou procesu budovania národa a autority štátu. Pre katolícke obyvateľstvo a jeho duchovných, tieto zákony znamenali zásah do náboženských tradícií a spôsobu života, čo vyvolalo odpor. Centrom konzervatívneho odporu voči liberalizmu sa stalo Slovensko. Prvé roky svojej existencie pôsobila Slovenská ľudová strana v podstate ako katolícka vetva Slovenskej národnej strany. Od r. 1913 však začala fungovať ako skutočne samostatná strana pod vedením kňaza A. Hlinku. Strana idealizovala vidiecky život a odchod roľníkov do metropol vnímala ako hrozbu pre tradičnú slovenskú kultúru a identitu. Vidiek sa stal pre Hlinkovu stranu symbolom národnej podstaty, zatiaľ čo mestá predstavovali miesto, kde sa ľahšie podliehalo cudzím vplyvom. V tomto zmysle sa sťahovanie do Budapešti prezentovalo ako väčšia hrozba než emigrácia do USA. Verilo sa, že v Amerike si Slováci dokážu zachovať aspoň svoj jazyk a tradície. Budapešť predstavovala riziko asimilácie a maďarizácie, zatiaľ čo USA boli vnímané ako krajina, kde si migranti mohli udržať národnú identitu a  náboženské hodnoty.

Kresťanský totalitarizmus

Ľudáci tradične zastávali tvrdý postoj voči alkoholizmu a úžere a spájali ho s liberalizmom a menšinami, predovšetkým so Židmi. Tak ako ostatní katolícky autori, aj Tiso bol presvedčený, že spoločenské neduhy sú dôsledkom skorumpovaných úradníkov a liberálnej vlády, ktorá kládla dôraz na slobodu jednotlivca na úkor spoločného dobra. Pre SĽS bolo preto nevyhnutné zachovať tradičné hodnoty a katolícku morálku zakorenenú vo vidieckom spôsobe života, ktoré považovali za základ zdravého a prosperujúceho národa. Minister financií Teplanský sa vyjadril: Keď niekto je 10 lyžicami, 9 mu vezmú. Židia si musia uvedomiť, že žijú z mozoľov slovenského ľudu.

Aj ostatné prejavy iných predstaviteľov režimu zdôrazňovali, že nový poriadok bude prospešný predovšetkým pre Slovákov-kresťanov. Hlavný ideológ Hlinkovej strany, katolícky kňaz Štefan Polakovič, predstavoval režim na Slovensku ako formu „kresťanského totalitarizmu“. V májovom rozhovore z r. 1939 označil to, ča sa deje, za „veľkú katolícku renesanciu v krajine“: „Veľa sa už spravilo, aby sa katolícky život posilnil a viac zakorenil. Už sme vyvesili kríže vo všetkých školách v krajine. Vo všetkých školách sa zaviedla náboženská výchova ako povinný predmet. Vojaci sa musia v nedeľu zúčastňovať na bohoslužbách“. Záverom dodal, že opäť raz je katolícky život na Slovensku na počiatku rozkvetu.

Zriadili sa národné a náboženské výbory , ktoré mali za úlohu „postarať sa o morálnu a kultúrnu úroveň národa“. Pokresťančovanie nezasiahlo len umenie a literatúru, ale ovplyvňovalo aj vedu a školstvo. Pri nástupe do práce učitelia, ako aj štátni úradníci prisahali „na Boha živého, že vždy budem verný Slovenskému štátu a poslušný jeho vláde“. Židovskí učitelia boli zo svojich miest hromadne prepúšťaní. Žiaci a študenti sa povinne zúčastňovali na bohoslužbách, pričom na základných a stredných školách sa vyučovanie začínalo a končilo modlitbou. Na stredných školách študenti pravidelne navštevovali stranícke prednášky organizované Hlinkovou mládežou. Náboženstvo sa stalo pilierom vzdelávania a formovania ideálneho obrazu rodiny.

Prevládal názor, že bezdetné ženy sú pre národ neužitočné, zatiaľ čo matky s viacerými deťmi boli oslavované a odmeňované za svoju plodnosť. Pro interrupčnom zákone sa diskutovalo aj o trestoch pre tých, ktorí interrupcie vykonávali. Predajcom antikoncepčných prostriedkov hrozili tresty väzenia a vysoké pokuty. Antikoncepčné produkty však boli tajne povolené v slovenskej armáde na východnom fronte, aby sa zabránilo šíreniu pohlavných chorôb.

Židia

Náboženstvo bolo počas druhej svetovej vojny mocným nástrojom, ktorý režim využíval na dosiahnutie politických cieľov. Slúžilo nielen na mobilizáciu obyvateľstva, ale aj k potlačenie disentu a marginalizácii tých, ktorí kritizovali nekresťanské zaobchádzanie so Židmi. Bol vytváraný pocit, že Slováci boli dlhodobo utláčaní Maďarmi, Čechmi a Židmi a tí boli vnímaní ako nepriateľská menšina. Tento postoj podporoval aj prezident-kňaz Jozef Tiso, ktorý odovzdal kontrolu nad židovskou otázkou radikálom v slovenskej vláde. Židia mali iba dve možnosti ako sa teoreticky zachrániť: Prestúpiť na kresťanstvo, alebo získať štatút hospodársky  dôležitý Žid.

Viacerí kňazi si začali uvedomovať vážnosť situácie a snažili sa zachrániť Židov, ako najlepšie vedeli: a to krstom. Rímsko-katolícky kňaz Pavel Macháček vydával  antidatované krstné listy. Macháček v rokoch 1922 až 1929 pôsobil ako tajomník Hlinkovej strany, neskôr stranu opustil a vstúpil do Československej strany ľudovej. Ostro kritizoval slovenský štát a bol uväznený v Ilave. Podarilo sa mu emigrovať do Francúzska.

Gréckokatolícka cirkev pod vplyvom Gojdiča prejavovala väčšiu ochotu pomáhať Židom. Gojdič sa otvorene zastával Židov a od začiatku ostro kritizoval protižidovské opatrenia, ktoré označoval za nekresťanské. Úrady si uvedomovali nezvyčajne vysoký počet krstných listov vydaných protestantskými a gréckokatolíckymi cirkvami. Prešovská pobočka Ústredne štátnej bezpečnosti apelovala, aby sa dôslednejšie posudzovali krstné listy a to v čase, keď väčšina miestnych Židov odchádzala na istú smrť.

Ďalším z opatrení boli vládne nariadenia, ktoré umožňovali Slovákom-kresťanom prevziať židovské podniky. Samotný Tiso  v septembri 1940 vyhlásil: „Mojžiš napríklad nariadil, že každý majetok treba vrátiť po 50 rokoch pôvodnému majiteľovi – všetko, čo za 50 rokov Žid nazhromaždil musel vrátiť. Na toto však Židia zabudli. Nedodržiavali nariadenia Mojžišove, ale riadili sa Talmudom a všelijakými obskúrnymi knihami.“

Tiso bol presvedčený, že zhabanie ich majetku je v súlade s kresťanskými hodnotami. Pre vládu bola arizácia spôsobom, ako získať späť majetok, ktorí Židia údajne odobrali slovenskému národu. Propaganda režimu zašla až tak ďaleko, že otvorene hovorila o „nakŕmení nového slovenského človeka“ židovským majetkom. Rímskokatolícky kňaz Boleček v Nitre vysvetľoval, že „národný socializmus je to, aby sme hladného nasýtili, nezamestnanému dali robotu a núdzneho podporili“. Ďalší rímskokatolícky kňaz podporil prepojenie fašizmu a kresťanstva. Podľa neho spolupráca medzi týmito dvoma ideológiami je nielen možná, ale aj nevyhnutná.

Vojtech Tuka vyhlásil, že prijatie národného socializmu znamenalo vstup do „nového zlatého veku“. Tuka po Salzburgu predpovedal, že po páde Luxemburska, Holandska, Belgicka a Francúzska bude čoskoro nasledovať Veľká Británia. Oznámil tiež, že Európa, ako ju poznáme, je stratená, že koniec vojny a konečné víťazstvo Hitlerovej vízie je blízko. Predpovedal, že miesto Slovenska v novej ére garantuje výlučne Tretia ríša. Koncom augusta 1940 sa prihovoril kňazom s prejavom, v ktorom zdôraznil kompatibilitu národného socializmu s katolicizmom. Pre riaditeľa Slovenskej národnej knižnice Zachara bol národný socializmus, rovnako ako cirkev o duchovnej spáse. V septembri 1942 sa v Sliači konala prvá politická škola Hlinkovej strany. Po tomto podujatí sa v každom okrese konali stretnutia na miestnej úrovni a vznikali politické školy.

Rómovia

Ministerstvo vnútra už v r. 1941 vydalo nariadenie na vysťahovanie všetkých Rómov bez miestnej príslušnosti a na ich presun do izolovaných oblastí. Na chytanie Rómov, ktorí toto nariadenie porušili, sa pravidelne využívalo policajné auto. Rómske ženy z Prešova, ktoré takto chytili, potrestali oholením vlasov, zatiaľ čo mužov posielali do pracovných útvarov. Väčšina rómskych mužov z východného Slovenska bola počas rokov 1941 až 1944 internovaná v jednom alebo viacerých útvaroch nútených prác. Nedostatočné hygienické zázemie, preplnenosť a minimálne zásobovanie základnými potrebami, viedli k fyzickému vyčerpaniu, k úmrtiam, ťažším i ľahším zraneniam.

Rómovia boli nútení pracovať na výstavbe železničnej trate medzi Prešovom a Strážskym, ktorá mala byť pre režim symbolom rozvoja a modernizácie východného Slovenska. Prezident Tiso navštívil rómsky pracovný tábor v Hanušovciach a Rómov uistil, že ich štát neodovzdá, pretože sú kresťania. Zároveň zdôraznil, že ich povinnosťou je pracovať na 90 percent.

Aj Alexander Mach počas návštevy  tohto strategického projektu v r. 1942 vyzval na dôkladné zhromaždenie štatistických údajov o rómskom obyvateľstve. Spojil rómsku a židovskú otázku a naznačil, že voči obom skupinám bude uplatnený rovnaký prístup. Vysvetlil: „Celoslovenské riešenie tejto otázky je už pripravené. Očakáva sa len skončenie vysťahovaleckej akcie Židov.“

Budovanie pokrokového národa

V mnohých mestách a dedinách boli obnovené asfaltové chodníky, zaviedli sa nové vodovodné a kanalizačné systémy. Obce dostali elektrický prúd a telefónne linky. Prebiehali rekonštrukcie a výstavba škôl, kultúrnych domov, vzorových hnojísk a studní. Rozsiahle projekty propagovali obraz pokroku a modernizácie, avšak mali temnú stránku. Financovanie mnohých z nich pochádzalo z ukradnutého židovského majetku. Židia a Rómovia boli označovaní za neproduktívnych a necivilizovaných. Ich vylúčenie sa ospravedlňovalo ako nevyhnutný krok k budovaniu pokrokového slovenského národa.

S blížiacou sa frontovou líniou sa kolaps politických štruktúr stal zjavnou realitou. Aj tí čo mali úzke väzby na režim, upadali do pasivity a vykazovali známky nelojálnosti. Úpadok politickej aktivity bol obzvlášť viditeľný u aktérov na strednej úrovni, najmä medzi miestnymi sprostredkovateľmi, ktorých režim využíval na nepriame vládnutie.

Bábka Židov

Po vypuknutí povstania nadšenie ešte viac ochladlo. Tisov režim čelil nielen narastajúcej nespokojnosti v spoločnosti, ale aj vlastným obavám o budúcnosť. Domáca propaganda vykresľovala západných spojencov, najmä Veľkú Britániu ako bábku Židov, ktorých ambíciou bolo zničiť kresťanstvo a zotročiť slovenský národ. Sovietsky zväz bol opisovaný ako bezbožný štát, usilujúci sa o vykorenenie kresťanstva a úplné zotročenie Slovákov. Vláda sprísnila kontrolu a cenzúru informácií.

Zákaz počúvania nepriateľských rozhlasových staníc však nepriniesol očakávaný účinok. Na Slovensku, kde žilo 2,7 mil. obyvateľov bolo len približne 100 tis rozhlasových prijímačov. V protektoráte Čechy a Morava kde žilo 7 mil. obyvateľov bolo približne milión rádií. Vláda v auguste 1944 vyhlásila n a Slovensku stanné právo.

Protifašistický tábor na Slovensku nebol jednoliaty. Komunisti presadzovali, aby sa Slovensko stalo súčasťou Sovietskeho zväzu. Naopak občianske skupiny boli za obnovenie Československa. Do povstania sa zapojili aj ľudia úzko prepojení s vládnucou stranou. Dôležitou postavou bol guvernér Slovenskej národnej banky Imrich Karvaš. Podobne dôležitou postavou bol aj minister obrany generál Čatloš.

Pripravené boli dva varianty povstania, ktoré sa líšili svojím rozsahom. „Veľký“ variant počítal s vojenskou operáciou proti Nemcom. Čatloš sústredil na východe Slovenska dve divízie, ktoré prezentoval ako jednotky určené na ochranu slovensko-maďarskej hranice. Divízie mali v skutočnosti zaútočiť na nemecké jednotky a umožniť Červenej armáde prejsť cez východné Slovensko s minimálnym odporom.

Partizánske jednotky však pokračovali v útokoch na nemeckých vojakov. Hitler sa rozhodol 29. augusta vyslať na Slovensko armádu. Nemecká divízia Tatra prekročila 29. augusta západné hranice Slovenska. SNP tak vypuklo predčasne, v „menšom“ variante.

V čase vypuknutia povstania žilo na Slovensku približne 18 až 25 tisíc Židov. Do povstania bolo zapojených 800 až 1 200 Židov. Mnohí židovskí partizáni boli bývalí väzni z pracovných táborov, ktoré sa otvorili po vypuknutí povstania. Židia a Rómovia patrili medzi najčastejšie obete brutálnych represií voči účastníkom povstania. Pri masakroch v Kremničke a Nemeckej, ktoré spáchali Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy a Einsatzkomanda, tvorili väčšinu z približne 900 zavraždených práve príslušníci týchto menšín. Propaganda režimu sa snažila upevniť klesajúcu podporu medzi obyvateľstvom tým, že opakovane démonizovala Židov a vykresľovala ich ako neustálu hrozbu pre národ. Podľa propagandy Česi, chceli ovládnuť Slovensko podobne, ako to údajne urobili v r. 1918. Židia chceli znovu vyciciavať náš ľud.

Lov na nepriateľov neustal ani po povstaní. Šéf úradu propagandy Tido Gašpar označil tento konflikt za súboj medzi dobrom a zlom, medzi silami Boha a diabla:

Čechoboľševicky organizovaný puč na Slovensku bol ohavným činom. Antikresťania, Židia, väčšinou nevereckí Česi, bezbožní boľševici a niekoľkí mamonárski Slováci sa spojili, aby podnikli ničivý útok na kresťanskú a národnú tvrz slovenského života.

Vyzýval, aby verní vyznavači „za Boha a národ sa nebojácne dali do ochranného boja proti zlu“. Režim v Bratislave sprísňoval tresty. Vládne nariadenie zo 6. decembra 1944 zaviedlo 15-ročné väzenie za ukrývanie osôb zapojených do protištátnej činnosti spojenej s povstaním. Tresty hrozili aj tým, ktorí vedeli o ukrývajúcich sa osobách a neoznámili  ich.

Posledná fáza konečného riešenia

Slovenská vláda sa rozhodla, že zvyšní Židia budú zhromaždení v tábore v Seredi, ktorý sa z pôvodne slovenského pracovného tábora stal nemeckým koncentračným táborom. V polovici septembra dorazil na Slovensko Alois Brunner, označovaný za najlepšieho muža Adofa Eichmanna. Pôsobil vo Viedni, Berlíne, Solúne a Paríži. Pod jeho priamym vedením sa 27. septembra 1944 začali rozsiahle razie proti bratislavským Židom, ktoré sa čoskoro rozšírili po celom Slovensku. Nemecké bezpečnostné sily spolu s Hlinkovou gardou a miestnymi žandármi zhromažďovali Židov na okupovanom území a transportovali ich do tábora v Seredi. Od septembra 1944 do marca 1945 odišlo zo Slovenska 13 transportov, ktorými bolo odvedených približne 14 tisíc ľudí. Odhaduje sa, že z tohto počtu bolo približne 10 tisíc zavraždených v táboroch smrti. Druhá vlna deportácií bola posledným, ale zároveň jedným z najbrutálnejších úderov, ktoré zasiahli židovskú komunitu na Slovensku.

Najostrejšia kritika obnovených deportácií prišla zo strany Vatikánu. Pápežský úrad zaslal slovenskej vláde nótu, v ktorej ju vyzval, aby upustila od deportácií. Giuseppe Burzio zástupca Vatikánu sa opakovane snažil intervenovať v prospech Židov aj priamo u prezidenta Tisa. Skonštatoval, že kroky na záchranu Židov pred deportáciou ostali bez účinku. Reakcia Tisa prišla 8. novembra 1944. Tiso tvrdil, že v slovenskom štáte „nebol vynesený ani jeden rozsudok smrti“ a že politické zmeny ako vyhlásenie autonómie v októbri 1938 a samostatného štátu v marci 1939 sa udiali „bez preliatia jedinej kvapky krvi“.

Tiso ďalej obhajoval protičeské a protižidovské opatrenia ako akt národnej sebaobrany. „Vláda poslala domov Čechov, ktorí boli na Slovensku zbytoční a Židov uvoľnila na práce do Nemecka, kde poslala aj veľký počet Slovákov. Z povstania vinil Čechov a židov, „ktorí sa mali počas piatich rokov existencie Slovenskej republiky dobre“. Úsilie o záchranu Židov bolo najintenzívnejšie práve počas povstania. Väčšina Slovákov, ktorí získali ocenenie Spravodliví medzi národmi, si toto uznanie zaslúžila za skutky odvahy a solidarity, ktoré vykonali v rokoch 1944-45. Historici, ktorí sa zaoberajú otázkami spolupáchateľstva na holokaust vo východnej Európe, tvrdia, že tieto štáty často zľahčovali alebo obchádzali svoju úlohu, aby si zachovali obraz svojich občanov ako dobrosrdečných ľudí, ktorí vzdorovali fašistom. Podobný príbeh nachádzame aj na Slovensku., kde druhú svetovú vojnu často vysvetľujeme, ako keby  vlastne išlo o „dve Slovenská“. Exiloví politici odcudzovali nacistické a slovenské protižidovské opatrenia, v českom prípade vinu pripisovali výlučne Nemcom, zatiaľ čo v slovenskom výhradne predstaviteľom režimu. Príbeh o „dobrom Slovensku“ sa v povojnovom Československu rýchlo ujal. Spolu s mytológiou o odboji sa stal účinným nástrojom na odvrátenie nepríjemných otázok o zodpovednosti za holokaust. Hovorí vlastne, že väčšina obyvateľstva bola nevinná, zatiaľ čo zločiny režimu padali na bedrá malej skupiny kolaborantov. Príbeh o „dvoch Slovenskách“ dodnes slúži ako prostriedok na odvádzanie pozornosti od hlbších diskusií o kolektívnej zodpovednosti. Táto interpretácia braní otvorenému skúmaniu úlohy slovenskej spoločnosti počas vojny a znemožňuje úplné vyrovnanie sa s minulosťou.

Poznámky:

Štát sa nezrodil z nenávisti, ale zbytočných Čechov a Židov vyhostíme. Stalo sa. Čechov do Protektorátu a Židov do plynu. Nepomohlo to, povstanie aj tak vypuklo. Zodpovedný boli neveriaci Čechoboľševici, Židia a Lutheráni. Naložil s nimi po kresťansky, lebo Slovensko bude národné a kresťanské – aká to súvislosť s dneškom. Na každom kroku láska a všade nenávisť.

Už v 19. storočí bojovala cirkev na Slovensku proti liberalizmu. Vtedy išlo o prevzatie matrík a zavedenie civilných sobášov, dnes o povolenie iných sobášov. Liberalizmus bol aj alkohol a za ten mohli Židia a liberálna česká vláda. Alkohol z rúk slovenského krčmára bol liek. Bolo treba zachovať tradičné hodnoty a katolícku morálku zakorenenú na vidieku. Na tom vidieku, kde sa popíjalo od rána do večera. Rozkvet v školách nastal po vyvesení krížov v školách a zavedení povinného náboženstva. Učitelia prisahali na Boha a vernosť a poslušnosť vláde.

Dnes obdobne všetky úrady podliehajú vládnucej strane, ale chýba ešte tá poslušnosť. Tá sa nedala vybudovať ani za Slovak štátu a zatiaľ ani teraz. Režim tvrdil, že bezdetné ženy sú pre národ neužitočné. Aj Slota vytýkal Anne, že nedala Slovensku žiadneho syna. Riešil sa interrupčný zákon. Ten sa riešil tiež aj v modernom Slovensku. Tuka po rokovaniach v Salzburgu predpovedal aj pád Veľkej Británie. Oznámil tiež, že Európa, tak ako ju poznáme, je stratená. To isté hovorí aj náš premiér: „Keď má skapať nech skape.“ V slovenskom štáte vznikali politické školy. V komunistickom režime boli na vojenčine PŠM, v školách politická ekonómia a v civile VÚML. Vláda slovenského štátu sprísnila kontrolu a cenzúru informácií. Dnes na Slovensku tieto inštitúcie obsadzujeme našimi ľuďmi, ale o cenzúre nesmie byť ani reč. Záver je jasný. Medzi režimom v slovenskom štáte, komunizmom a súčasným režimom je veľa podobností.

mezititulky redakční