Cigánkina veštba
Rozľahlá lúka sa hemžila Rómami. Majáles sa už začal, ale ešte sa netancovalo, lebo dokiaľ si Cigán nevypije, netancuje. Cigán musí najprv obliznúť pohárik, získať iskru, a potom tancuje ako čert, len tak nohami prepletá. Pri šenku, ktorý drží vajda a jeho dvaja synovia, je stisk, tlačenica. Jeden kričí na druhého: Dávaj piva, dávaj, toč rýchlejšie! Ser na penu, len nech tečie. Dávaj rýchlejšie, lej, do svinskej matere, lebo chcem tancovať a potom kurovať.
Rómovia pili rýchlo, akoby ich niekto hnal. Nejeden si len hrkol a hneď bežal k tanečnici. Schmatli sa navzájom a už sa vrteli v kole. Hudba burácala, basa škriekala, primáš sa vrtel, akoby mal v riti tŕne. Hneď ťa to ťahalo skočiť medzi tancujúci dav, rezko povykrúcať Cigánku. Dežo hral ako strhaný, vyskakoval, točil sa, sem-tam i zaspieval. To všetko dvíhalo náladu, fliaš v rukách pribúdalo, nohy pracovali, skákali, vrteli sa dokola, len keď niekto začal cifrovačku, plieskaničku. Nejeden aj vyskočil, až sa potočil, a hudba rezala, hrala, rozihrávala v človeku každú žilku. Bol to vriaci kotol, každý, kto ešte stál, snažil sa tam dostať a zvŕtať sa v kole.
Kde sa vzal, tu sa vzal, objavil sa tulák, gádžo, ktorý vykrikoval ako besný: Zahraj, Cigán, prasa ti dám. Ako vyskakoval, pribehli k nemu dvaja mladí Rómovia a švihli ho po gebuli, že hneď bol na zemi. Tu máš to prasa, prašivec jeden. Gádžo sa prebral, odplazil sa a viac ho nebolo. Videl si ho, že vraj prasa dá! Veď dostal, čo mu patrilo, a zmizol ako gáfor.
Biela noc, krásna noc ako stvorená na cigánsky majáles pod starou horou. Zabávajúci sa Romáci, ktorých sa tu zišlo ako maku z všetkých okolitých vŕškov, z osád a kolónií roztrúsených po chotári. Tu na rozľahlej lúke niet radosti a dobrej nálade konca-kraja. Tancuje sa rezko, len sa tak práši. Je noc, ale svetlo ako cez deň. Silno svieti mesiac a tisíce hviezd, že by si mohol hľadať groše či dukáty. V štyroch kútoch lúky horia ohne, ktoré dotvárajú kulisu majálesu. Stojí tu veľký stan, kde vajda šenkuje, rozkazuje a dbá, aby zábava riadne bežala. Hudba je zložená z miestnych Rómov i cezpoľných. Je to kapela tu v kraji dobre známa, lebo hráva na svadbách, na zábavách a pri iných spoločenských udalostiach. Rómovia sú vyštafírovaní a Romne ešte viac, no najmä mladice-parádnice, ktoré túžobne čakali na túto zábavu, lebo tá môže rozhodnúť o osude nejednej z nich, o tom, že začne žiť s mužom.
Majáles organizuje vajda, ktorý chce zarobiť a pritom sa zabaviť. Jeho dvaja synovia robia usporiadateľov, udržujú poriadok, aby zábava prebiehala bez bitiek, bez šarvátok. Muzika hrá, pieseň sa nesie ponad lúku široko-ďaleko. Zábava je v plnom prúde, vidieť už prvých podgurážených, lebo pod šiatrom sa leje špirák jedna radosť. Na lúke to priam hrmí, tancuje sa, nálada stúpa, nejeden tanečník drží ruku vysoko nad hlavou a spieva s kapelou, až sa to v lese ozýva. A keď jeden skončí, druhý začne. Spev buráca, mohutnie, nesie sa dolu do doliny, kde leží mesto. Hrmavica sa stupňuje, tancujú mladí i starí, všetko sa točí dokola. Tempo sa strieda, švih, otočka sem, švih, otočka tam. Nohy pracujú, tam dolu je priam metelica poskokov, zvrtov, pohybov. Telá sa točia, vrtia, lakte lietajú, sem-tam niekoho naberú do boka, ale to nič, to sa znesie.
Potulný mladý Róm Alinko vhupol do víru bláznivého tanca, vyplazil jazyk, obe ruky nad hlavu, a kričal, vrešťal: Ja tancujem, bavím sa, mne hrajte, podkúrte mi pod kár. A v tom momente spustil nohavice, otrčil kár čierny, poriadny. Len pozrite, pozrite, aký ho má, nenadarmo má krivé nohy a veľký noc. A Alinko sa vrtí, ár mu bije o stehná, plieskanica, strašná víchrica, lebo tancuje ako dívý. Vyskakuje, točí sa, vrtí, keď tu zrazu vyhodí riť a dlaňou sa bije po nej, akoby to bol nejaký bubon. Alinko tancuje svoj životný tanec, urobili mu kruh, všetci pozerajú, vyvaľujú okále, veď sú na bále. Na zrazu do toho vpáli vajda s oboma synmi. Už aj prestaň! Berte ho, odveďte, robí tu pohoršenie, kto to kedy slýchal, nahý tancovať, ukazovať kár, či sme my na to zvedaví? Schytili milého Alinka pod pazuchy a niesli ho preč k šiatru. Rómovia boli v dobrej nálade, kričali: Hraj, hudba hraj! Hudba spustila a opäť všetci tancovali ostošesť.
V tom chaose boli vidieť hneď skraja jedinú dievčinu, ktorá stála, netancovala. Bola to štrnásťročná Irenka, dcéra bráčistu. Mať jej umrela pri pôrode, otec ju sám vychoval, bola preňho všetkým. Bolo to veľmi citlivé dievča, mala ohromne krásne vnútro, no menej jej dal Boh na vonkajšej kráse, nebola pekná, i keď vždy príjemná. Mladé Cigánky ju vytláčali z partie, bývala opustená, nikdy ju nikto nepojal do tanca, keď sa hralo v domoch raz u jedného Róma, raz u druhého. Aj teraz sa smutno dívala, veľmi túžila po tanci. Vtedy jej otec položil husle na stolicu, podišiel k nej a pojal ju do tanca. Poskočila ako srnka a hneď boli v kole. Nohy jej pracovali v rytme, niesli sa, pekne tancovali. Irenka očervenela, tvár jej skrásnela, smútok vystriedala radosť, ktorá prišla spolu s tancom. Zdalo sa jej, že by mohla pretancovať celú noc, deň i celé leto. Potom otec schytil bráč a hral a na dcérku pozeral, keď sa pri nej z ničoho nič objavil vysoký vojak s brigadírkou, ďalejslúžiaci v miestnej posádke. Podišiel k nej, postavil sa do pozoru, zasalutoval, pozdravil a pojal u do tanca. Irenka mu vhupla do náručia a už sa niesli, točili, brigadírka sa vrtela, uháňala, lebo tancovali svižne a rýchlo.
Zbadala to Cigánka, ktorú volali Čvirilko, Vták. Hneď vypleštila oči, že prečo ju, Irenku, a prečo nie jej dcéru, ktorá tiež stála, stretlo také šťastie. Vidíš ju, suku, musela naňho vyvaľovať okále, chcela mu pohladiť kár, no veď počkaj, príde moja chvíľa! zastrájala sa zlá Romni. Vojak stále stál pri Irenke, a keď začali hrať, zasa tancoval iba s ňou. Irenka bola celá preč od šťastia, bol to jej tanec, prvý hneď po otcovi. Nikdy sa neučila tancovať, samo od seba to prišla, nohy sa samy pustili do taktu. Tancovali, priam sa vznášali, bol to pekný pár. Otec to videl, od radosti pevnejšie stisol husle a hral ako strhaný, lebo sa tešil zo šťastia svojej dcéry. Sotva kto si ich všímal okrem Čvirilka, ktorú išlo od závisti zadusiť. Pochytil ju strašný nepokoj, hneď sa strojila, že ona im ukáže, že budú tak tancovať ako nikdy predtým. Roztrhnem to, rozbijem, zničím, nebudeš sa ty točiť s gádžom, rajom, pánom.
Nálada ďalej stúpala, Cigáni tancovali stále ohnivejšie, prudšie a rýchlejšie. Tanec prechádzal do bláznivého rytmu, jeden pár narážal do druhého, nejedli aj spadli na zem, ale tanec hneď pokračoval. Vtedy nastala mela. Objavila sa čepeľ, opitý Róm začal bitku, do ktorej sa vrhli aj iní a tak vznikol chuchvalec bijúcich sa, ktorí na seba kričali, pľuvali a chytali sa za pasy. Hneď nato sa do bitky zapojili ženy, mela sa rozrástla, začali lietať kusy látky, kusy blúzok, košieľ, bilo sa hlava-nehlava. Ešte šťastie, že istý vysoký Róm vytrhol nôž tomu, čo bitku začal, a tak sa to obišlo bez krvi. Potom tam prišli vajdovci a urobili poriadok, lebo vajda pohrozil, že zábavu razom ukončí, ak sa bitka neskončí. Jedna Cigánka, ktorá bitku vlastne vyvolala, kričala: Nemal si na ňu zízať, čo si chcel jej mindžu? Pekná osoba, deťom by otca vedela odviesť! No, veď sme my ešte neskončili! A jej muž zakričal: Nezapáraj do mňa, lebo vyfasuješ, veď som s ňou ani slovo nestratil. Dobre som videla, ako po tebe hádzala pohľadom! A tebe to iste dobre robilo, lebo chceš mladú mindžu, tak je to. Vtedy muž priskočil a jednu jej zavesil. Budeš už ticho?! Ako sa bitka začala, tak sa aj skončila, ba aj tí, čo sa medzi sebou bili, teraz spolu pili.
Pomaly prichádzala na Rómov únava, zábava sa začala trhať. Keď svitalo, kapela dohrala. Mnohí sa ešte nahrnuli pod šiator, kde dopili svoje dávky, a potom sa náhlili spať, lebo ledva stáli na nohách.
Irenka odchádzala domov už po polnoci. Vojak Jožko ju odprevadil až po dvere, tam zasalutoval, pozdravil. Irenka sa mu poďakovala a sľúbili si, že sa zajtra stretnú. Potom vhupla do chalupy, odstrojila sa, a keď zaľahla do postele, pozrela na oblohu. Videla okrúhly mesiac, nebo plné jagavých hviezd. Bola prvý raz v živote naozaj šťastná, lebo cítila počiatok ľúbosti, počiatok lásky. Po chvíli zavrela oči a zaspala tvrdým a pokojným spánkom.
Sotva na veži odbili tri hodiny popoludní, keď vojak Jožko prešiel z hradskej na chodník, ktorý viedol do vŕška, do osady. Irenka ho videla z dverí. Ako rada by sa bola rozbehla za ním, ako rada by sa mu hodila na prsia, ale ženský cit jej prikazoval zachovať sa úplne ináč: išla mu naproti krokom. Keď prišli k sebe, on sa postavil do pozoru, zasalutoval a potom kráčali dole vŕškom k vŕbam, kde tiekla rieka. Sadli si pod košatý strom a on jej vyprával o sebe, o svojej obci, o rodine, o živote na vojne a o všeličom inom. Čvirilko ich videla, chytal ju jed, zastrájala sa, že tomu urobí koniec, len ešte nemala dobrú zámienku.
Takto to pokračovalo celý mesiac, obaja cítili, že sa ľúbia. Dnes Jožko znovu prišiel a doniesol jej jednu voľnú brigadírku, ktorú od neho sama pýtala, sama nevedela prečo. Tentoraz nešli k rieke; držali sa za ruky a kráčali smerom k čiernej hore. Zrazu sa Irenka pustila bežať od stromu k stromu. On ju naháňal, chytal, vždy sa mu však vyšmykla z rúk a bežali ďalej. Tak sa dostali až k čistine, kde ju chytil, a tam sa ich ústa spojili. Boli opretí o mohutnú jedľu, bozk to bol tuhý, silný, nebolo sily odtrhnúť ústa od seba. Jazyky sa pohli k sebe, od seba, zaplnili ústa, ohromná slasť sa menila na silnú túžbu. Zleteli na zem, ona otvorila lono, akoby ho volala do seba… Tak sa Irenka stala ženou.
Jožko k nim chodil ešte ďalší mesiac, nikdy neprišiel naprázdno. Mal na starosti sklad potravín, nosil im konzervy. Práve na to čakala Čvirilko, už našla spôsob, ako ho dostane preč z toho mesta. Zašla za veliteľom a povedala mu, že vojak vláči balíčky Cigánom. Veliteľ Jožka prichytil, keď odnášal balíček. V momente bol usvedčený, za trest ho preložili na druhý koniec republiky. Cigánka Čvirilko tak dokonala dielo skazy.
Irenka deň čo deň chodila na križovatku vyčkávať Jožka, až jej ktosi povedal, že vojaka preložili, že akási Cigánka ho udala. Do Irenky akoby strelil, ohromne osmutnela, život akoby z nej vyprchal. Zo dňa na deň bola na tom horšie. Otec sa o ňu strachoval, vedel, že s dcérou je zle, ba vedel aj to, kto to zapríčinil. Prosil Boha, aby za to Čvirilko potrestal. Ale čo sa stalo, už sa neodstane.
Irenka bola na tom zo dňa na deň horšie. Istý deň zbehla dolu na križovatku, a keď niekto šiel okolo, zdravila ho brigadírkou na hlave. Hneď sa rozšírilo, že sa pomiatla. Takto tam chodila ešte dva týždne, potom jej čosi vhuplo do hlavy, rozbehla sa až celkom k rieke, skočila do nej a tak ukončila svoj mladý život.
Pochovali ju v bielych šatách s venčekom na hlave. Jej otec nad truhlou ronil slzy, kričal: Tancovala si iba jedno leto, milovala si krátko, keď prišla smrť. Kto je toho príčina, nech do roka a do dňa zomrie, nech ho šľak trafí. A stalo sa, do roka Čvirilko pošla porážkou.
Asi rok po Irenkinej smrti prechádzal okolo miesta, kde zahynula, jeden Róm so synom, keď zrazu chlapča vraví otcovi: Dade, hen je dievča v bielych šatách a má na hlave venček. Otec nevidel nič, ale chlapec všetko. Rozchýrilo sa, že je to nešťastné miesto, a Rómovia sa mu odvtedy začali vyhýbať.
ukázka, Babylon č. 1/XIX
