Zažili jste totalitu, někteří z vás rudou i hnědou. V poslední době se zdá, jako kdyby se z česko – slovenské společnosti stále silněji vytrácel demokratický étos, který byl spojen se 17. listopadem 1989. Co se vám osobně nelíbí na dnešním Slovensku? Máte nějaké srovnání s tím, co jste v minulosti sami zažili nebo co zažili vaši rodiče?

Otto Šimko, preživší holokaustu, povstalec, prenasledovaný komunistickým režimom, prežil celé storočie:

„Som rozčarovaný. Každý po nežnej revolúcii si predstavoval iný vývoj. Mysleli sme si, že sa zmení režim a všetko sa bude dať. Lenže demokracia nespadla z neba, je to dlhý proces. Krajina neprejde mentálnym prerodom za jednu, dve generácie. Preto som úprimne sklamaný. Demokracia na Slovensku je dnes v ohrození, ale tým, že mám skúsenosť s absolútnou totalitou počas Slovenského štátu aj počas komunistického režimu, viem povedať, že v tejto forme sa to už opakovať nebude. Sme v inej situácii. To, čo si mohli dovoliť absolútne totality, je dnes vylúčené, sme predsa v Európskej únii. Takže nie, nehrozí opakovanie totalitných pomerov. Hrozí však priblíženie sa k nim. To treba zastaviť a vrátiť sa k normálnym pomerom, na ktoré sme boli zvyknutí, jednak za prvej Československej republiky, alebo za normálnejších vlád v demokratickom období.“

Branislav Tvarožek, ako povstalec sprevádzal priamo generálov Goliana a Viesta, politický väzeň nacistov aj komunistov a odbojár voči obom totalitám:

To, čo sa dnes u nás deje, má ďaleko od ideálov, za ktoré sme bojovali v povstaní alebo stratili roky v uránových baniach. Je to ich opak.

Martin Beck Matuštík, signatár Charty 77:

Mama zažila ako Židovka hnedú aj červenú totalitu, ja ako študent a chartista tú červenú a dnes z Čiech zažívam normalizačné Slovensko ako zlý sen medzi Tisom a Husákom. Je mi z toho na zvracanie.

Naďa Evansonová, otec bol v protifašistickom odboji, po vojne odvlečený sovietskym NKVD a zahynul v gulagu:

Som nesmierne sklamaná z toho, čo sa deje v našej krajine. Vláda naháňa ľuďom strach. Obrazne povedané obmedzuje slobodu na každom kroku. Vadia sa s nami cez obrazovku, stále nás klamú a keď argumenty nemajú, stále používajú výhovorky na „bývalú vládu“. To, že oni tu vládli 12 rokov a neriešili sa problémy v štáte, o tom mlčia. A najhoršie je, že šikanujú ľudí pracujúcich v kultúre, vyhadzujú ľudí a ešte sa im z pozície moci aj vyhrážajú. Prichádzajú na tieto miesta ľudia, ktorí nemajú patričné vzdelanie. Vedome sa ničí krajina, v ktorej boli nastavené nejaké pravidlá… A to sa deje v zdravotníctve, školstve, hospodárstve a všade! Začíname sa báť slobodne hovoriť. Táto totalita je iná, ako to bolo v minulosti, zostalo tu ešte veľa dobrého, čo nám priniesol náš „november“! Ale do vlády a parlamentu sa dostali vulgárni a zlí ľudia, s veľkou láskou k Putinovi. Bojím sa, kde to smerujeme…

Iveta Valentovičová, dcéra politického väzňa:

Nedávno som si prečítala o žalobe Roberta Fica za knihu novinára Petra Bárdyho. Politickí väzni (a nielen oni) sa musia v hrobe obracať z tohto diania u nás. Asi nám nič iné nezostáva, len žiť s vedomím, že čo nás nezabije, to nás posilní…

Marián Zajíček, signatár Charty 77:

Najväčšie zlo, ktorého sme svedkami, je strata dôvery v právny štát. Ľudia rezignujú a neveria v nestrannosť súdov, že je možné sa dovolať spravodlivosti. Prestáva platiť padni, komu padni, lebo ruka ruku myje. Premiér je zaviazaný bohatým mocným mafiánom. Zabezpečil im beztrestnosť nedávnym zrušením takzvanej špeciálnej prokuratúry.

Alexandra Bachnárová, dcéra z rodiny prenasledovanej oboma totalitami:

Som dcéra preživšieho holokaustu Alexandra Bachnára, druhá generácia. Otec prežil hnedú aj červenú totalitu. Zomrel v roku 2019 vo veku 100 rokov, trúfam si povedať, že spokojný s tým, čo v živote dosiahol. Ale súčasná situácia na Slovensku by pre neho bola obrovským sklamaním, plným obáv, najmä čo sa týka vzmáhajúceho sa postavenia neofašistických strán a hnutí. Rovnako by bol nešťastný z vojny na Ukrajine a v Izraeli. Počas vojny kvôli svojmu židovskému pôvodu zažil hnedú totalitu. Väčšina z jeho rodiny ju neprežila. Po vojne zažil totalitu červenú. Či už keď ho v 50. rokoch počas éry Slánského procesov vyhodili z redakcie denníka Pravda a musel ísť pracovať ako robotník do Dimitrovky. Po 2 rokoch v Dimitrovke sa vrátil k novinárčine v denníku Práca. Po roku 1968 bol vyhodený z práce, pretože nesúhlasil so vstupom „bratských“ vojsk a neodsúdil ľudí, ktorí emigrovali. ŠtB ho evidovala ako „nepriateľa socialistického zriadenia“. Neskôr červená totalita postihla aj mňa. S nálepkami „Bachnárova dcéra“, ktorá „má rodinu v Izraeli“, a „príbuzných emigrantov“, žijúcich od roku 1968 v USA a Kanade, som sa veľmi ďaleko nedostala. Ani na vybranú strednú školu, ani na jednu z 3 vysokých škôl, na ktorých som chcela študovať. V roku 1983 som začala pracovať v slovenskej pobočke mesačníka ROH. Prijatá som bola ako Tóthová, až dodatočne zistili, že som rodená Bachnárová. Zo strany vedúcej, presvedčenej komunistky, som zažila ťažkých 6 mesiacov tvrdej šikany. Moja skúsenosť s totalitou hnedou bola, keď som bola vyhodená z práce pre svoj židovský pôvod. Postaral sa o to synovec Milana S. Ďuricu, katolíckeho kňaza a historika, adorujúceho prezidenta Tisa. Sledujúc súčasnú situáciu na Slovensku je toho tak veľa, čo ma hnevá a z čoho mám obavy. Pomaly nedostupná alebo veľmi drahá zdravotná starostlivosť, vysoké dane, drahé energie, potraviny. „Naši ľudia“ sú prepúšťaní z väzenia aby mohli naďalej kradnúť a podplácať. V parlamente poslanci z fašistického hnutia, vo vláde a na ministerstvách ľudia, pre ktorých je zem plochá, epidémia Covidu neexistovala, minister zahraničia si podáva ruku s predstaviteľom agresora, ktorý rozpútal vojnu… Zo Slovenska odchádzajú ľudia, pre ktorých je aj nám blízke Česko medzi vhodnými krajinami na štúdium a žitie. Ja ich chápem a držím im palce.

Ivan Schulcz, politický väzeň z čias normalizácie:

Treba si uvedomiť, že vytrácanie sa demokratického étosu 17. novembra 1989 je výsledkom politickej orientácie obyvateľov Slovenska. Ukázali to aj posledné voľby. Tu by sme sa mohli pozastaviť nad ich morálkou a intelektom. Možno by stačil len „zdravý sedliacky rozum“.

Kyra Matuštík, signatárka Charty 77:

Na Slovensku som od roku 2019 , predtým som žila v Štokholme približne pätnásť rokov. Na Slovensko som sa vrátila hlavne kvôli vysokému veku mojej mamy a jej muža. Prvé, čo som si všimla, na uliciach a v obchodoch Bratislavy je, že ľudia sú rovnako zatrpknutí ako za tzv. socializmu, čiže totality. Ako človek zo Západu, som si pripomenula slová môjho amerického rabína: „To vy všetci vo východnej Európe ste tak negatívni?“ Aj ja mám sklony ku kritike a to ku všetkému. Doma, kde som sa narodila som chcela byť optimistkou a nechcela som všetko kritizovať, tak ako predtým. Keď som raz po mojom návrate navštívila jednu kaviareň, kde zvykli sedávať Egon Gál, Peter Zajac, Jackie Handler ako priatelia diskutujúci aj o politike, pamätám si reakciu Petra Zajaca, keď ma uvidel a povedal mi: „Ty si sa vrátila do tejto klérofašistickej republiky?“  Možno to nie sú presné slová, ktoré použil, ale omráčili ma. Ja som totiž nesledovala slovenskú politiku vo Švédsku, ale švédsku politiku, ktorú som tiež kritizovala. Vôbec som netušila že by táto predtucha mohla byť skutočnosťou. Odvtedy uplynula nejaká doba a ja vidím, čo sa tu deje na Slovensku. Nenávisť a netolerancia najprv k pani prezidentke, ku komunite LGTB a napokon Ficova útočná rétorika pred voľbami na opozíciu, až k úplnému rozvratu a rozdeleniu občianskej spoločnosti. V médiách a na internete sa rozmáhali hoaxy o politike, o hrozbe manipulácie sveta pár vyvolenými, inokedy boli obviňovaní aj Židia, že spôsobili covid. Nakoniec nenávisť zasiala pochybnosti o všetkom a ku všetkým a Fico sa dostal k moci, dostal sa k moci aj zásluhou neschopnej opozície. Ľudia na Slovensku mali dosť hádok v TV a mnohí volili Fica alebo nacionalistov. Čudovala som sa ako mohli voliť niekoho, koho ešte nedávno bojkotovali. Akoby neexistovala pamäť. Volili zlo, lebo si mysleli že  niekto to vyrieši za nich, potrebovali železnú ruku vodcu. Nacionalisti sa stali nástrojom Róberta Fica na vykonávanie praktík totálnej moci. Národu vládnu z parlamentu nevzdelaní a nekompetentní ľudia, nenávisť pokračuje, kultúra sa umlčuje, falošné kresťanstvo bije na poplach proti inakosti a fanatizmus mladíka zabil pred pár rokmi dve osoby z LGBT komunity. Absurdné, hoci boli platné demokratické voľby, na Slovensku zavládol strach, vyhadzovanie z práce bez udania dôvodu a rodinkárčenie, ale to má akúsi dlhšiu tradíciu na Slovensku. Pokiaľ sa nevyrovnáme s dedičstvom totalitného myslenia, nemôžeme vytvárať slobodnú budúcnosť. Pokiaľ budú na Slovensku udávať tón v kultúre a tón verejnej mienky národa osoby netolerantné a osoby diletantské v mene akejsi národnej kultúry, staneme sa opäť čiernou dierou Európy. Želám si, aby Slovensko reprezentovali múdri a profesionálni ľudia, akí tu určite sú.

anketu pro Babylon připravila Soňa Gyarfášová