Otvorím okno

Bude za ním prázdne nebo,

čistá krištáľová prázdnota,

priepastná hĺbka

nekonečná výšina.

Nekonečno je ukončené vo veciach, 

otvorím okno.

prázdnota je bezhraničná,

je to naša domovina,

naša matka

naše všetko,

naše okno.

Na štadióne Lokomotívy sa hrá fotbal, hlasy posledných skalných fanúšikov zmordovaných košických tigrov sa nesú vzduchom smerom od Tryskáča a električky sa lenivo menia a pískajú na konečnej. Na zastávke stojí zmeska ľudí, ktorá býva v posledných domčekoch centra, a ani sa tak nenáhli, ako sa jej skôr nechce absolvovať dlhú cestu kamsi do mesta. Nikto z nich netuší, že pred 26timi rokmi v jednom z bytov na Havlíčkovej ulici umrel Marcel Strýko, jeden z najväčších filozofov Československa a jeden z mála skutočných slovenských disidentov. Pamätáme si ho málo, možno oveľa menej akoby sme mali, a moja generácia o ňom nevie už takmer vôbec nič.

Nie, Strýko nemá pomník pri parlamente v Bratislave tak ako Dubček a ani sa po ňom nevolá miliarda inštitúcií v hlavnom meste tak ako po Havlovi. Strýko nezožal slávu burcovača tribún a ani bojovníka proti mečiarizmu, na Strýka sa zabudlo. Čo ale Strýko má, to sú dve knihy, ktoré sa nedajú nikde dostať, a záhadnú smrť, ktorú nechcel nikto vyšetrovať. 282 zápisníc z výsluchov v archívoch ŠtB a tisícky riadkov písané nasadenými špicľami. Jednu cenu Bielej Vrany, ktorú málo kto mimo Košíc registroval, a večné ticho popri „skutočných“ novembrových osobnostiach, nekonečných hádok a sváru, kto do slovenskej časti federácie kopol skôr a viac. Strýko má jedinečný pohľad na život, pravdu, politiku, ktorý bol po rozpade Československa nepríjemný a mnohým je nepríjemný i dodnes. Veď stále panuje názor, že naša republika vznikla prvého Januára 1993 a všetko pred týmto dátumom, spojené s českou, nedaj boh s maďarskou kultúrou, je tabu, hnus a protištátna provokácia. Aspoň to nám prinášajú posolstvá mimoriadnych štátnych sviatkov a agitka pánov. Snáď len na Rusov treba spomínať v „dobrom“.

Nie, Marcel Strýko nemá pomník pri parlamente v Bratislave a za tridsať rokov pomyselnej slobody sa jeho meno objavilo v médiách možno len dvakrát. Nebol totiž klasickým slovenským disidentom. Nepomáhal zakladať HZDS, neodsťahoval sa do Čiech a ani nemal minulosť v KSČ či ŠtB. Mirek Vodrážka o ňom v istom dokumente hovorí, že bol UFO. Nie je časté veriť a hovoriť to isté. Veriť, donekonečna veriť v dobro a lásku. Nevnímať ich ako slogany plagátov, ale ako základnú ontologickú ľudskú skutočnosť. Nie je bežné veriť, a čím ďalej tým viac sa ozývajú smutné hlasy tvrdiace, že je to aj zbytočné.

Občan Kryl umrel na dezilúziu, Homér Kadlečík na totálne zabudnutie zo strany súdruhov demokratov a bódhisattva Strýko záhadne, chvíľu po bitke. Tej ktorú mu podľa odkazu mlátičov vybavil politický oponent, ktorému v tom čase ako vyplýva z  výpovedí pamätníkov neuveril azda len Marcel.

Električka naberá ľudský materiál a vezie ho cez Komenského do centra. Oči unavených Košičanov spočívajú na budovách, ktoré mali kedysi európsky význam, na ruinách veľkého sveta, ktoré sa naučili obývať, vytvárať z neho malomestský snáď až vidiecky sen.

Marcel však do malého sveta nepatril. Tak ako Bondy a Čarnogurská, Ján Maliarik, Antonín Líman či Etela Farkašová aj Strýko spájal veľké svety. Svety kresťanskej existencionálnej filozofie so svetmi indického, čínskeho či japonského myslenia. Svety, kde už nejde o názor alebo dres strany, ale o najhlbšiu ľudskú pravdu. Syntézu múdrosti sveta. Strýko ako prvý v stredoeurópskom prostredí prichádza s nesubstančným modelom vesmíru, ktorý je ale teistický. Nie je viazaný na spoločenské dianie a sociálne teórie ako systém Richarda Rortyho ani na antisystémovú rebéliu ako systém Egona Bondyho. Strýkov nesubstančný “ systém“ je systémom existenciálnym. Hovorí vždy k človeku, priamo k osobe, ktorú sa snaží zušľachtiť. Prepája Nagarjunovské vzájomné sústavné spoluvznikanie s Kierkegaardovským okamihom. Tao a buddhistický mier s potrebou zodpovednosti a svedomia. Jeho sloboda nie je podmienená bohom, trestom, nirvánou či vôľou ale zodpovednosťou. Zodpovednosťou „Za vlastný život“, tak ako to hlásal odznak na hrudi, ktorý nosil v šestnástich rokoch. Z, ktoré som si nechal vytetovať na vrchnú časť dlane, aby som nezabudol. Nezabudol na to, že ešte máme hrdinov, že sa máme k čomu vracať, že máme prečo mať pamäť. Hypormoderná realita pozdného kapitalizmu nám denne hovorí, že výber už bol urobený za nás, že snahy subkultúr dvadsiateho storočia sú už mŕtve a že všetky humanitné vedy dospeli k svojmu koncu.

Ak existuje jediná vec, ktorú si môžeme zobrať z Marcelovho odkazu, odkazu nášho filozofa je to viera. Naivná viera v zmenu a ľudské dobro, v to že je možné veriť do posledného výdychu, že zmena balansuje na špičke ihly, viera, že existuje konkrétny zmysel našich životov, zmysel, ktorý sa dá naplniť, výberom. Výberom najťažšej cesty, na ktorej konci už lož a smrť nie sú podstatné. Viera, že nie všetko je predurčené z hora, ale že aj naše dlane môžu zmeniť svet. Vrátiť život tupým očiam zabúdajúcim na všetko, práve teraz hoci aj v tejto električke.